Plénum ústavného súdu rozhodlo, že podanie prvého námestníka generálnej prokuratúry (zastupujúceho generálneho prokurátora) prijíma na konanie a až do rozhodnutia vo veci samej pozastavilo účinnosť zákona. Odôvodnenie pléna je síce dlhé, ale nepresvedčivé. Z podstatnej časti ho tvorí argumentácia prevzatá z prokurátorovho podania. V časti, kde sa plénum predsa len odhodlalo vysloviť nejaký názor, uchyľuje sa k alibizmu: „Pokiaľ má ústavný súd pri posudzovaní návrhu na pozastavenie účinnosti zákona pochybnosti o tom, či ponechať v platnosti súčasnú právnu úpravu (zachovať status quo), alebo sa rozhodnúť pre pôvodnú úpravu (status quo ante), teda pokiaľ sú argumenty proti pozastaveniu na jednej strane a pre pozastavenie na strane druhej v zásade rovnocenné, tak ako to bolo v danom prípade, podľa názoru ústavného súdu môže byť rozumné uprednostniť skôr doterajšiu právnu úpravu, a preto sa ústavný súd v okolnostiach danej veci priklonil k pozastaveniu účinnosti predmetného zákona." (Ospravedlňujem sa ctenému čitateľovi za dlhý a komplikovaný citát.)
Oveľa dôležitejšie než to, čo plénum napísalo, je to, čo nenapísalo. Namiesto neho to však urobil ústavný sudca Rudolf Tkáčik, ktorý mal iný názor ako plénum, a preto pripojil k uzneseniu svoje odlišné nesúhlasné stanovisko. Sudca Tkáčik poukazuje na to, že ústavný súd vo výroku rozhodnutia konštatoval, že uplatňovanie zákona o platoch sestier môže ohroziť základné práva a slobody, avšak „bez toho, aby aspoň stručne vysvetlil, v čom spočíva ohrozenie základných práv a slobôd (a koho)". Pre právneho laika sú to kľúčové slová. Jednoducho a priamočiaro usvedčujú plénum z argumentačnej núdze. Ťažko súdiť, prečo sa do nej plénum samo chytilo ako do pasce, ale ak sa to stane (predpokladanej) právnej elite národa, je to na zamyslenie. Alebo si tie tisíce zdravotných sestier a pôrodných asistentiek nezaslúžia ani toľko úcty, aby ústavný súd dôsledne a citlivo zvážil a vysvetlil svoje argumenty pre takéto zásadné rozhodnutie?
Sudca Tkáčik ďalej pre človeka bez právneho vzdelania pomerne komplikovane, no pôsobivo a presvedčivo dokazuje, prečo nie je rozhodnutie pléna o pozastavení účinnosti zákona o platoch sestier dostatočne odôvodnené. Asi nemá zmysel zaťažovať čitateľa všetkými argumentmi. Kto chce, nájde si ich vo vyššie uvedenej linke. Len dodajme, že Tkáčik kolegov diplomaticky upozorňuje na nesprávne čítanie a ešte nesprávnejšie pochopenie sporného zákona a na nevhodné uplatňovanie zákona o ústavom súde, najmä s ohľadom na dôsledky pozastavenia účinnosti sporného zákona. Ak by sa ukázalo, že má pravdu, pre zvyšok pléna (dodajme, že s výnimkou sudcov, ktorí a priori nesúhlasili s prijatím návrhu zastupujúceho generálneho prokurátora na ďalšie konanie, tak ako uvádzam nižšie) by to bola pomerne nepríjemná blamáž.
Za citovanie však stojí ešte minimálne tento ďalší Tkáčikov výrok: „...rozhodnutie ústavného súdu nielenže iba veľmi hmlisto prispieva k posilneniu právnych istôt dotknutých subjektov, ale naopak, je spôsobilé v danej situácii ďalšie prípady právnej neistoty vyvolať, čo nesvedčí o dôslednom rešpektovaní jedného z najdôležitejších ústavných princípov vyplývajúcich z čl. I ods. 1 ústavy." Takéto silné vyhlásenie si na pôde ústavného súdu môže dovoliť naozaj len niekto, kto si je veľmi istý správnosťou svojej argumentácie.
Dodajme, že proti rozhodnutiu pléna boli aj sudcovia Horváth, Luby a Mészáros, ktorí dlhodobo namietajú oprávnenosť zastupujúceho generálneho prokurátora (prvého námestníka generálnej prokuratúry) podávať návrhy na ústavný súd (nakoľko podľa ich názoru sa jedná o ústavnú právomoc, ktorú môže vykonávať iba riadne vymenovaný generálny prokurátor), a preto aj v tomto prípade nesúhlasili, aby bolo jeho podanie prijaté na konanie. Mimochodom, aj toto je námet na hlbšiu ústavnú úvahu. Pre potreby nášho uvažovania len poznamenajme, že generálnu prokuratúru mesiace a mesiace vedie osoba, ktorú ani nezvolila NR SR, ani nevymenoval prezident a ktorá prijíma mimoriadne závažné rozhodnutia. Napríklad podala návrh na ústavný súd, aby vyhlásil za protiústavný zákon o platoch sestier.
Celý vyššie popísaný spôsob, akým k pozastaveniu účinnosti zákona o minimálnych mzdových nárokoch sestier došlo, môže preto u bežného pozorovateľa vzbudzovať množstvo otáznikov. Zostáva len dúfať, že je naozaj len čarom nechceného, že iniciovanie konania pred ústavným súdom v tejto veci a samotné promptné rozhodnutie ústavného súdu o pozastavení účinnosti zákona o minimálnych mzdových nárokoch sestier prišlo súčasnej vláde veľmi vhod pri zostavovaní rozpočtu na rok 2013 a riešení nepríjemných otázok financovania zdravotníctva.
