Ústavný súd spáchal tichý prevrat

Autor: Peter Mikletič | 18.12.2012 o 18:25 | (upravené 18.12.2012 o 18:37) Karma článku: 22,90 | Prečítané:  4199x

Ústavný súd nemá písať ústavu, ale ju interpretovať. Napriek tomu v kauze Čentéš ústavu prepísal. Ústavný súd nemá byť nástrojom politiky, ale má občanov pred jej excesmi chrániť. Napriek tomu konal v kauze Čentéš aktivisticky, čím sa dopustil neprípustného právneho excesu.

Ústavný súd mal povedať, či môže prezident republiky blokovať vymenovanie právoplatne zvoleného generálneho prokurátora, ktorý spĺňa všetky zákonné podmienky pre výkon tejto funkcie. Väčšina pléna tohto váženého orgánu rozhodla, že prezident sa nemusí riadiť len ústavou a zákonmi, ale aj „inými" dôvodmi. Sudcovia síce hlavu štátu upozorňujú, že jej rozhodovanie sa pri (ne)vymenovaní šéfa prokuratúry nesmie byť svojvoľné, no ich verdikt v konečnom dôsledku nevedie k ničom inému, len k politickej svojvôli.

Pred tým a potom

Pred tým, než ústavný súd prepísal ústavu a dal prezidentovi do rúk veto v otázke menovania generálneho prokurátora, mohol odmietnuť ustanoviť do funkcie zvoleného kandidáta len v prípade, ak navrhovaná osoba nespĺňala zákonom stanovené kritériá.

Po rozhodnutí ústavného súdu je však všetko inak. Stačí, že si prezident vymyslí zaujímavo znejúci „závažný" dôvod na nevymenovanie právoplatne zvoleného kandidáta a môže uplatniť veto, na ktoré však podľa znenia ústavy nemá právo.

Také niečo musí pobúriť právnika a vydesiť občana. Potešenie je nepochybne na strane politikov, čo pred voľbou prezidenta snívajú o posilnení jeho kompetencií.

A teraz sa pozrime na to, čo všetko popísala väčšina pléna, ktorá hlasovala za tento takpovediac ústavný prevrat.

Legitimitou k nezákonnosti

V texte uznesenia sa ústavný súd zoširoka rozpisuje o deľbe moci v štáte, až sa dostáva k prekvapivo rafinovanému tvrdeniu, ktoré má akože odôvodniť jeho prazvláštne rozhodnutie: „Od účinnosti ústavného zákona č. 9/1999 Z. z. a voľby prezidenta v roku 1999 je navyše prezident tak ako národná rada volený priamo občanmi. Nesúhlas prezidenta s určitým návrhom národnej rady je preto vo svojej podstate rovnako legitímne rozhodnutie, akým je podpora tohto návrhu zo strany národnej rady."

Dáva väčšia politická legitimita priamo volenému prezidentovi aj právo nerešpektovať ústavu a zákony? To síce ústavní sudcovia priamo netvrdia, ale z ich nudne učeneckých formulácií to tak nejako vyplýva.

„Iné" (čítaj „politické")

V ďalšom texte sa ústavný súd prepracoval k tejto neuveriteľnej vete: „Ústavný súd zastáva názor, že takto vymedzené východiská opodstatňujú záver o oprávnení prezidenta odmietnuť návrh národnej rady na vymenovanie generálneho prokurátora nielen z dôvodu jeho nesúladu s právnymi predpismi, ale i z iných dôvodov." Mimochodom, slovo „iné" je len synonymom slova „politické", ale to si ústavní sudcovia nemohli dovoliť napísať tak otvorene.

To však nie je vrchol, ten prichádza o niečo neskôr. Ajhľa tu: „Prezident by tak mal predovšetkým zvažovať, či určité skutočnosti vzťahujúce sa na osobu kandidáta dôvodne nespochybňujú jeho schopnosť vykonávať svoju funkciu spôsobom, ktorý nebude znižovať vážnosť tejto funkcie alebo celého orgánu, ktorého má byť táto osoba vrcholným predstaviteľom, alebo ktorý nebude v rozpore so samotným poslaním tohto orgánu."

Toto je akože odôvodnenie, pod ktoré sa podpísala naša ústavnoprávna prvá liga? Robia si z nás prču? Čítajú tí ľudia po sebe, čo napíšu?

O čom (ne)rozhoduje prezident

Odhliadnuc od toho, že tento výklad nemá oporu v ústave, a teda nie je ani jej interpretáciou, ale len vyjadrením „politickej" vôle väčšiny pléna, ide o nezmysel ako voda v prútenom koši. Načo sú nám potom všetky tie ustanovenia zákona o prokurátoroch, kde sa hovorí o tom, že prokurátorom môže byť len bezúhonná osoba, ktorej morálne vlastnosti dávajú záruku, že funkciu prokurátora bude vykonávať riadne? Načo je tam celá časť zákona upravujúca disciplinárne previnenia prokurátorov, medzi ktoré patrí napríklad práve správanie prokurátora, ktoré vzbudzuje oprávnené pochybnosti o jeho svedomitosti a nestrannosti pri rozhodovaní alebo správanie prokurátora na verejnosti, ktoré znižuje vážnosť prokuratúry? V odlišnom stanovisku správne poznamenáva ústavná sudkyňa Ľudmila Gajdošíková, že ak by prokurátor nepracoval v takomto duchu a ak by bol jeho osobný život nezlučiteľný s funkciou prokurátora, mal by byť dávno disciplinárne potrestaný a azda aj z prokuratúry vylúčený.

O tom, ktorý prokurátor (ne)vykonáva svoju funkciu správnym spôsobom však nerozhoduje a nemôže rozhodovať prezident! A aj preto je odôvodnenie rozhodnutia ústavného súdu pochybné, nesprávne a zavádzajúce. Je úplne mimo a zdá sa, že niekomu presne o to ide.

Po verdikte v kauze Čentéš je už úplne jedno kedy a ako Ivan Gašparovič rozhodne o jeho osude. Ústavný súd mu de facto dal bianko šek, aby rozhodol akokoľvek. Z tohto pohľadu je teda ďalší krok „prezidenta hlavy štátu", ako vraví klasik, terciárna záležitosť.

Problém, ktorý je problém

Primárnym problémom je skutočnosť, že ústavný súd spáchal tichý prevrat, lebo svojvoľne prepísal ústavu. O čo je ten prevrat tichší, o to hlasnejšie by sa o ňom malo hovoriť a písať. Ústavu môžu zmeniť len občanmi zvolení poslanci. Nikdy nie ústavní sudcovia.

Keď to urobia, nastáva veľký problém, ktorý treba riešiť. A to je fakt veľký problém...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Na jar minister práce Ján Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín v odvetviach, v ktorých to bude potrebné.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy pre SME a The Slovak Spectator ukázali top obchody, pri ktorých radili.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?